Predstavujem si to stále znovu a znovu, akoby to bolo pred chvíľou. Stojíme oproti sebe a pozeráme jeden druhému do očí. Nikdy predtým som si nepomyslel, že vlaková stanica môže byť na nový rok, tak kruté a pochmúrne miesto. Obaja dobre vieme, čo sa o chvíľu stane a každým ďalším okamihom stráveným v tvojej prítomnosti sa mi stále ťažšie predstiera, že som silný a bezcitný človek, tak ako sa to väčšinou zvykne robiť. Ružová čiapka s brmbolcom, dlhé vlasy, príjemná, známa vôňa a jemné rukavice, ktoré hľadajú moje ruky po vačkoch. Isto si nevieš predstaviť, čo cítim, keď si prečítam predchádzajúcu vetu. Prepáč, musím sa opraviť. Isto si vieš ako jediná predstaviť, čo cítim. Verím, že to tak je a nezmení sa to.
Už prichádza a to znamená jediné. Onedlho odídem a mne neostane nič iné iba myseľ nadstavená na tvoju prítomnosť a slzy, ktoré tečú zvnútra. Aké to je vybrať si medzi tým, čo chceš a tým čo sa od teba očakáva ? Je to ťažká úloha a zriedka som premýšľal nad tým, ktorú možnosť si vybrať. Je pre mňa stále ťažšie vybrať si to čo je nevyhnutné. Chcem ťa tak isto, ako na začiatku nášho začiatku.
Čo mám povedať v tej chvíli keď sa telo nechce otočiť a nastúpiť. Chcem aby sa už ten okamih skončil, no zároveň nechcem aby sa niekedy skončil. Odvrátiť pohľad sa stáva ťažkou úlohou. Len nezabudni, že sa onedlho uvidíme. Tie slová si opakujem stále dokola, keď vidím, ako mi kývaš a ja ťa strácam z dohľadu. Som bezmocný. Venované tebe, pretože ma naše spoločné chvíle ešte viac presvedčili, že Samuel Becket sa musel zmýliť.
Tvoj šťastný a zároveň smutný …
Komentáre